Prečo ťa nikto nedokáže nahradiť?

Je tu opäť ten pocit, pocit samoty.

 Je neskorá noc a ja ležím na posteli počúvajúc hudbu, v prehrávači sa spusti tá „naša“. Tisnú sa mi slzy do očí. Je to späť. Stále ťa milujem, aj po rokoch. Po tých mesiacoch čo sme išli od seba. Som dlho bez akejkoľvek informácie či novinke  o tebe. Chýbaš mi tak strašne, chýbaš mi až je to desivé. Mám za sebou niekoľko románikov od doby čo sme od seba, tak sa pýtam, prečo?! Prečo nikto nie je taký ako ty?! Prečo ťa nikto nedokáže nahradiť. . . prečo ťa musím tak veľmi milovať. A tak si ležiac na posteli, počúvajúc našu pesničku prezerám tvoje fotky, sledujem tvoj úsmev. Aj cez to že mi tvoj odchod trhá srdce, cítim radosť, pretože ťa vidím usmievať sa. Prechádzam ďalej a nájdem screenshot našej konverzácie. Chýbajú mi časy keď si dokázal svoj čas venovať mne. Píšeš mi, že ma ľúbiš, že to je o nás a že sme svoji. Ten pocit je tak známy a tak nedosiahnuteľný a vzdialený na míle.

 Pýtam sa, budeme opäť raz spolu? Nájdeme späť k sebe cestu? Alebo navždy už budeme odkázaní na to zvyknúť si žiť bez seba. Je toho toľko čo by som ti chcela povedať, nikto ma nechápal ako ty. Nikto neprebudil toľko lásky vo mne ako ty. Nikto ma nebavil tak dlho ako ty. Však sám vidíš ako to je naozaj, ja pri nikom neviem vydržať. Rada mením svoje miesto, rada hľadám nových ľudí, som nevyspytateľná, ale ty? Ty si ku mne proste zapadol ako nikto. Dokázal si nemožné. Nech bolo medzi nami čokoľvek, bolo to pravé a to nám nikdy nikto nevezme. Dokonalo sme k sebe pasovali. A ja ostávam veriť v to, že jedného dňa sa znova stretneme a všetko čo medzi nami bolo, tu bude stále.