Aj ty máš právo občas nenávidieť celý svet

Občas to tak býva že sa cítime osamelí. No najhoršie je, ak sa tak cítime v kruhu ľudí.

Niekedy si všetko komplikujeme sami tým, že o veciach premýšľame viac akoby sme mali, no dá sa ujsť myšlienkam? Je to nemožné, naozaj.  Poznáš to, celý deň pred svojou rodinou, spolužiakmi či spolupracovníkmi ukazuješ nacvičený úsmev ktorý všetkým dáva pocit istoty že v tvojom živote je všetko fajn, že ťa nič netrápi. Potrebuješ pri sebe niekoho verného, niekoho kto ťa rozveselí, niekto kto ťa vypočuje, stačí ti tak málo, pár hodín strávených spolu, dlhý rozhovor, to je všetko, nepýtaš si vzťah, lásku, či peniaze, pýtaš si len rozhovor. Ale časom zistíš že tvoj okruh kamarátov sa výrazne zmenšil, že tí ktorí sľubovali roky odišli. Niektorí ostali zadaní, tak odmietajú svoj voľný čas tráviť v tvojej spoločnosti. Iní sa osamostatnili a skúsili svoje šťastie hľadať inde, alebo len proste ich to prestalo už s tebou baviť, tak si našli iných známych. Tak sedíš na mieste doma, počúvaš pesničky a púšťaš si dookola nejaké filmy. Svoj smútok si kompenzuješ jedlom, alebo hádkou s nevinnou osobou. Si opustený, sám, zranený, nešťastný, cítiš sa tak prázdny ale je to v poriadku ver mi! Každý z nás musí prekonať tieto nálady. Občas sa stane že sa cítime prázdne aj cez to, že všetko je v naprostom poriadku. Na rozveselenie nepomôže ani obľúbená čokoláda, či kybel zmrzliny. To je však v poriadku. Si ľudská bytosť, tak ako každý iný, aj ty máš právo občas nenávidieť celý svet. Máš právo kričať, plakať, ignorovať, nenávidieť a uzatvoriť sa na nejaký čas so seba. Nikde nieje napísané že máš fungovať stále na 100%, že máš mať úsmev na tvári, že máš byť milá, priateľská a zábavná, pokiaľ sa ty sama na to necítiš. Preto rob veci tak, ako to cítiš. Rob to pre seba a nie pre druhých. Ak máš potrebu na nejaký čas, odpútať sa od každého a byť len sama zavretá vo svojej izbe, sprav to. Riaď sa tým, čo je pre teba dobré a správne, nie to čo vyhovuje okoliu.