Drahý môj odkedy poznám teba nemyslím na nikoho iného. Dúfam, že si nikdy o našej láske a mojich citov voči tebe nepochyboval. Naďalej si stojím za tým, že si to najlepšie v mojom živote a hoci sme spolu krátko, viem že toto nikdy neskončí. Ale dlhé roky predtým ako som stretla teba som milovala jedného chlapca. Bola to osoba s ktorou mi nikdy nebolo dopriate byť, hoci som strašne po tom túžila. Ja a on sme boli v určitom smere nerozluční, spájalo nás mnoho vecí. Nie som ten typ ženy ktorý potrebuje vo svojom živote mať deti, manžela a obrovskú svadbu, kľudne si svoj život viem predstaviť bez týchto vecí, hoci by mnohí tvrdili že nebudem žiť kompletný život ak nesplním niektorú z tých vecí. Ale čo už, jedného dňa som povedala že ak sa raz v živote vydám, bude to práve za neho. Samozrejme to bolo v časoch dávno pred tebou ale aj tak. Tisícky dni som trávila tým že som ho milovala a stovky dní som trávila tým, že som sa trápila láskou voči nemu. Každý kto ma poznal tvrdil, že to čo k nemu cítim je pravé, že to nikdy nezmizne a ja som tomu verila. Dlho som verila tomu že to čo k nemu cítim je pravá láska, láska ktorá nikdy nezmizne. A aj keď po 4 rokoch som mu dala zbohom, lebo to čo sme medzi sebou mali už nebolo možne zvládať, chýbal mi. Po nejakej dobe to trochu opadlo, ale len preto že som spoznala nových mužov, venovala sa im, jeho nekontaktovala a nestretávala a bol klud. Nie doslovne, lebo vo svojom srdci som mala stále prázdno. Začiatkom tohto roku som spoznala teba a aj keď som nebola okamžite do teba zamilovaná, niečo ma k tebe ťahalo, po niekoľkých mesiacoch sme sa začali stretávať a ja som vedela že som v tom až po uši. Ale prišiel jeden opilecký večer u mojej kamarátky a ja som sa rozhodla po roku ozvať mojej "dávnej" láske. Odvtedy sme viac menej v kontakte.. ale ako sa to vezme, nieje príjemné dostať dve správy za deň, niekedy ani to nie, od osoby s ktorou si 4 roky komunikoval denne a či už cez fb, alebo osobne, išlo o stovky správ denne. Proste je to nezvyk, je to zvláštne že zrazu to puto, ktoré vás tak dlho spájalo tu nieje. Milujem ťa. A viem, že vždy budem, že On bol tá láska ktorá bola videná len cez ružové okuliare. Že pri ňom to boli motýliky v bruchu a tak. To bola presne tá láska ktorá po čase opadne. Tá naša, nemá s tým nič spoločne, lebo je skutočná. Nepotrebujem ružové okuliare aby som si veci prikrášľovala. Oni sú nádherné, sú skutočné, sú tu, prežívame ich. Nedokážem slovami vyjadriť aká som za teba vďačná a ako veľmi ťa milujem. No z času na čas, ma prepadne pocit samoty hoci tu budeš, taktiež pocit smútku, to len preto že moja dávna láska so mnou za ten deň prehovorí viac ako dve slová. Nebude to často, pretože táto konverzácia sa bude konať možno tak raz za rok, zvyšné dni budeme proti sebe "bojovať" a útočiť na seba. Najhoršie na tom je, že v časoch čo sme spolu vychádzali sme to robili neustále, ale rozdiel bol v tom že celá tá "hádka a doťahovanie sa" bolo len zo srandy. Teraz sranda skončila, prišla realita, chladná ako mráz. Je tu niečo inak, je tu proste niečo, čo tu vtedy nebolo, vzalo to veľký kus nás a prinieslo to, že sme prehnane odporní a vážni.. Občas, ale keď príde deň, kedy s ním dokážem komunikovať normálne, smiať sa, spomínať, či byť na seba milí tak neskutočne ako tomu bývalo pred rokmi, prosím nežiarli. Nežiarli na niečo, čo on odo mňa dostane výnimočne zato ty to dostávať denne. Nežiarli na neho keď sa na neho bude sladko usmievať, pretože práve vtedy budem ticho ďakovať Bohu za to, že stále vieme spolu vychádzať. Nežiali, nekrič po mne, nebuď smutný, ani uzavretý do seba preto že budem možno smutná a myslieť na neho. Bol dlhé roky súčasť môjho života, môj najlepší kamarát, láska, známy a to nikdy nezmizne. City ktoré boli voči nemu tak dlho odišli v deň kedy som spoznala teba, presne tie city o ktorých som myslela že ma budú trýzniť už navždy. Takže poklad môj, ak ma uvidíš ležať bez slova na posteli, so smutným výrazom ktorý bude presne hovoriť o tom že myslím na neho, len ma objím, nič nehovor, len ma drž, pretože vtedy práve potrebujem vedieť že si tu ty, že ma neopustíš a že nebudem musieť za tebou plakať ako za ním z dôvodu že mi chýba osoba ktorá tu plnohodnotne dlhodobo fungovala. Bol dlho pri mne, bola som zvyknutá na naše vtipy, doťahovačky, reči, na veci ktorým sme rozumeli len my dvaja, no a zrazu to zmizlo, nikdy sa to nevráti, možno sa ukáže len kúsok z toho čo kedysi bolo, ale nepríde to celé.. A práve to bude ten moment ktorý mi vtesná slzy do očí, lebo tu ostáva aj cez kontaktovanie sa s ním prázdne miesto a to je to najhoršie čo môže byť, keď osoba ktorá prinášala radosť denne, tu je a jediné čo prináša je smútok a prázdnotu. Už viac to nebude láska, už to bude len spomienka na niekoho kto tu síce je, ale akoby ani nebol.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára